no

29.6. - 3.7.2016
Žilina

Interview s bratmi Quayovcami

Bratia Stephen a Timothy Quayovci sa narodili v roku 1947 v Norristowne v Pensylvánii. Po absolvovaní štúdia ilustrácie a grafického dizajnu na Philadelphia College of Art získali štipendium v londýnskej Royal College of Art. Do dejín filmu sa zapísali ako autori surrealistických animovaných filmov v pravom slova zmysle. Od bábok a rekvizít cez prácu s kamerou až po samotnú réžiu majú všetky zložky ich tvorby nezameniteľný autorský rukopis. Hoci významnú časť filmografie bratov Quayovcov tvorí práve animovaný film, dôležitou súčasťou ich tvorby je aj presah do iných druhov umenia, ako napríklad divadlo, opera či tanec. V exkluzívnom rozhovore s Terezou Klasovou pre Fest Anču odhalili viaceré skutočnosti o začiatkoch ich kariéry, zdrojoch inšpirácie a o tom, na čom práve pracujú.

Fest Anča: Obaja ste vyštudovali ilustráciu. Spomínate si ešte, čo stálo za rozhodnutím opustiť papier a venovať sa animácii?

Quayovci: Film a predovšetkým animácia nás odjakživa fascinovali. V určitom bode sme si uvedomili, ako ťažko nesieme fakt, že naše kresby sa nehýbu; že sú zamrznuté. Predstava o ríši bábok ako možnej ceste k tretiemu rozmeru – teda k objemu, priestorovej hĺbke, svetlu, hudbe a zvuku, a myšlienka, že na doske stola môžeme stvoriť miniatúru celého vesmíru – úplne sami –  boli prinajmenšom lákavé. A predovšetkým – nik nad nami nestál a nesúdil.

FA: Vo vašich filmoch prekvapivo často vychádzate z vyslovene stredoeurópskeho literárneho odkazu. Okrem všeobecne známeho Kafku a motívov z diel Walsera či Schulza sa netajíte ani obdivom k Janovi Švankmajerovi. Spomínate si ešte, ako ste si k týmto autorom vybudovali taký blízky vzťah?

Quayovci: Naše prvé stretnutie s Kafkom bolo veľmi prozaické. Keď sme raz začuli prídavné meno kafkovský, opýtali sme sa knihovníka, čo vlastne znamená. Neboli sme jediní, kto ho nepoznal. Vtedy sme mali niečo cez dvadsať a študovali na umeleckej škole. Deň, keď sme v knižnici náhodou natrafili na jeho Denníky, bol zlomom, ktorý nám otvoril bránu do ohromného sveta strednej Európy. Kafkovo písanie nám odhalilo nielen presné opisy a sny, ale aj útržky príbehov – začatých, opakovaných, no nedopovedaných – ktoré nás nakoniec priviedli k jeho poviedkam. Náš literárny objav sa navyše prepojil s Plickovou knihou fotografií Prahy. Čiernobiele snímky nám dokonale sprítomnili prostredie mesta, s ktorým sme sa stretli v denníkových opisoch. Pokiaľ ide o Bruna Schulza, toho sme objavili v Poľsku na odporučenie dizajnéra filmového plagátu Andrzeja Klimowskeho. Trvalo však ďalších jedenásť rokov, kým sa film (Ulica krokodílov, na motívy rovnomennej poviedky Bruna Schulza, pozn. red.) zrealizoval. Keď sme oslovili Britský filmový inštitút, chceli od nás naratívnu snímku. Ponúkli sme im Ulicu krokodílov, ktorú nakoniec prijali ako naratívne literárne dielo, hoci malo od neho pomerne ďaleko.

S Robertom Walserom sme sa zas stretli v London literary journal, literárnej prílohe denníka The Times. Autorom článku „Portrét nikoho“ bol Walserov prekladateľ do angličtiny. Nemohli sme si nevšimnúť, že ten článok sa nám priamo prihováral. Okamžite sme sa ponorili do Walserovho sveta a krátko po dokončení Ulice krokodílov nás producent oslovil s návrhom celovečerného filmu. Napadlo nám spracovať ho komorne, v duchu Bergmanovej Trilógie, a rozhodli sme sa pre Walserovho Jakoba von Guntena. Všetko sa udialo ešte vo Philadelphii. Pracovali sme na maličkom okrúhlom stolíku, kde ležala anatomická rytina ľudského jazyka z titulnej strany spomínanej novinovej prílohy, ktorú sme opatrne priklopili kusom ochranného skla. Sedávali sme pri ňom, jedávali syr, pili víno, a rozprávali sa o filme, hoci v tom čase sme sa  venovali len kresleniu.

Pri tomto jednoduchom obrade subjektívneho rozjímania nad objektivizovaným, rozrezaným jazykom, sme sa naučili skutočne veľa. Samozrejme, rytina jazyka v sebe ukrývala nielen mnohorakosť rečí, ale aj chuťový zmysel, čo sa následne pretavilo do takzvaného baudelaireovského „pozvania na cestu.“ Všetko bolo akosi neviditeľne poprepájané. Počas svojich ciest sme počúvali hudbu iných, ktorá nás priviedla k ďalším zvukovým svetom. Tento sluchový fenomén by sa dal prirovnať k jazyku a vnímaniu chuťových odtienkov.

Premohla nás neukojiteľná chuť na špecifický typ literatúry, ktorá jasne pramenila z obrovského kafkovského vzoru. Teraz je nám to s odstupom času jasné, ale už vtedy sme cítili, že do Ameriky jednoducho nepatríme. Trápil nás pocit nepokoja a túžba objavovať hlbšie, skryté európske dedičstvo. Cítili sme, že aj fyzicky chceme byť bližšie k literárnej mape, ktorá pre nás vtedy predstavovala územie Schulzovho Drohobyczu, Kafkovej Prahy, Walserovej psychiatrickej liečebne vo Švajčiarsku, a sčasti dokonca aj Uruguaja, ako ho vykreslil Felisberto Hernández.

Možno ešte stále sedíme pri tom stolíku s jazykom vo Philadelphii a náš rituál sa nikdy neskončil. Prešlo štyridsať rokov a neveľká pracovná plocha sa zdvojnásobila na náš animátorský stôl v Londýne, rozlohou stále pomerne skromný. Michel de Ghelderode, dramatik marionetového divadla v Bruseli raz na margo bábkovej ríše poznamenal, že ak chcete zostúpiť do „belgickej jaskyne“, musíte s pokorou sklopiť hlavu. Až vtedy môžete vstúpiť do ich kráľovstva.

Tento obraz sa nám navždy zapísal do pamäti a, prirodzene, vyhovuje našim umeleckým sklonom.

quaybrothers2012_quaybrothers2_lo-1024x767[1]

FA: Momentálne pracujete na novom celovečernom filme Sanatorium Under the Sign of Hourglass (Sanatórium pod presýpacími hodinami) na motívy diel Bruna Schulza. Prezradíte nám, niečo o jeho príprave, animátorskom postupe a výbere námetu? Na čo sa môžu diváci tešiť? 

Quayovci: Schulzovo Sanatórium v zásvetí je jedným z najpodmanivejších príbehov, s ktorými sme sa uňho stretli. Sme si istí, že v jeho ríši ostáva stále veľa nedopovedaného, ktoré chceme aj naďalej objavovať. Pôjde o celovečerný film, v ktorom sa snúbi hranie aj animácia.

FA: Okrem vlastnej tvorby sa venujete aj animácii v komerčnej sfére, pričom sa vám darí ostať vernými svojmu umeleckému rukopisu. Trvalo dlho, kým ste našli rovnováhu medzi požiadavkami klienta a vlastnou poetikou? Akú zákazku by ste nikdy neprijali?

Quayovci:

V polovici osemdesiatych rokov sme sa v Londýne aj v Amerike stretli s niekoľkými „osvietenými“ klientmi, ktorí vedeli, ako pristupovať k našej špecifickej spolupráci. Počas pätnástich rokov sme vyprodukovali asi jednu reklamu ročne. Výroba každej z nich trvala asi šesť týždňov. Vďaka slušnej finančnej odmene za tieto dobrodružstvá nám ostávalo ďalších 48 týždňov, počas ktorých sme sa mohli venovať objavovaniu vlastných svetov, a čo bolo najdôležitejšie, udržať štúdio v prevádzke. Uzavreli sme akúsi opatrnú zmluvu s diablom. Reklama na „ochranu dreva“ nás napríklad priviedla k skúmaniu krás exotických dýh a širokej palety vláknitosti, čo nám následne umožnilo vytvoriť kráľovstvo dreva, vrátane hudby pre drevené dychové nástroje. Nedá sa teda povedať, že by sme svojim „umeleckým rukopisom“ odbili každú reklamnú zákazku. Skôr sme námetu dovolili, aby nás posunul do ďalších sfér, s iným, možno mierne postranným úmyslom.

Napodiv si naše nápady klienta vždy podmanili.

FA: Myslíte si, že určité odkazy či príbehy možno komunikovať iba využitím istého typu média?

Quayovci: Nie, určite nie.

FA: Ako vnímate trendy v súčasnej animácii? Myslíte si, že posun média z ručnej práce k digitálnym svetom nie je iba estetickou zmenou, ale prináša aj zmenu v naratívoch a ich interpretácii?

Quayovci: Točiť na 35 milimetrový film sme v roku 2002 prestali v podstate len pre nákladnosť tejto metódy. Potichu sme sa presunuli do oblasti digitálnej tvorby, kde sa ešte aj dnes snažíme technicky dosiahnuť to, čo sme v minulosti dokázali s kamerou na 35 milimetrový film. Aj napriek tomu nám však digitálna sféra ponúka obrovské množstvo slobody pri pracovnom procese, ako aj možnosť robiť všetko na jednom mieste. Proces natáčania teda dokážeme začleniť priamo do digitálneho prostredia, čím sa obe sféry navzájom dopĺňajú a rozširujú.

FA: Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor!

26.06. 2016